Je preč len tri dni, no mne to príde ako celá večnosť. V momente, keď ma objal, mi bolo jasné, že to bude ťažký týždeň. Ale až tak veľmi? Usmievam sa do blba nad spomienkami na neho. Srdce tancuje walz, v bruchu lietajú motýle, telo skáče uprostred izby radosťou a ako malé dieťa tlieskam rukami. S Floydami a plným štadiónom zakričím, tentoraz šťastím, ...How i wish you were here...! Smejem sa. Dolu lícom sa skotúľa slza. Slzy šťastia. Chytím ju do dlane a pozorujem. Otvorím notebook a vyhľadám „tú našu" fotku. Pozerám na ňu. Čas sa vlečie a mne vôbec nevadí, že sa mi kopí robota. Tvár si vložím do dlaní a snívam. Podíde ku mne, usmeje sa očami, zázračne mi chytí ruku. Priviaže si ma špagátikom o ruku aby som neuletela. Nie, nebojím sa. To len radosť robí z môjho tela vzducholoď. Bežím von za Maxom a ideme spolu do lesa. Tam som mu teraz najbližšie. Kráčam pomedzi stromami, Maxo vedľa mňa. Zastavím ho a do ucha mu šepnem tajnú šifru. On na mňa hodí ten svoj pohľad, akoby vedel, čo mu hovorím. Vie to. Cíti to.
Pokoj v duši. Konečne.
