reklama

Oneskorené príbehy leta alebo moje dva týždne na vidieku. (Časť prv

Na prelome augusta a septembra sa brat s rodinkou rozhodli, že už viac nebudú odolávať stresu a pretekárskemu spôsobu života a pôjdu si zresetovať hlavy. Na dva týždne. Do Chorvátska.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Romantická predstava o dovolenke na mieste, kde sa zasnúbili, vyčarila úsmev na perách najmä, teraz už mojej, švagrinke. Do poslednej chvíle však netušili, či naozaj naložia deti a seba do auta a pocestujú na vytúženú a najmä zaslúženú dovolenku. Ja som bola  nadšená okamžite ako nám oznámili, že o tom len uvažujú. A keď ma požiadali, či by som im občas neskočila skontrolovať zverinec a obsah domu, napadla mi diabolská myšlienka. Pôjdem k nim na tie dva týždne bývať! V danej chvíli mi absolútne nenapadlo, čo to obnáša. Dochádzanie do mesta, húsky so sliepkami, osamotené noci s pavúkmi, ba ani telku obmedzenú na jeden kanál som nevnímala. V hlave som mala len jedno – ja a nikto dva týždne v tom úžasnom tichu a občas nejaký ten žúrik v komornej atmosfére niekoľkých kamarátov. V predstavách som zašla ďalej a ich nemožnosť naplnenia mi ani na um nezišla. Romantické večere vo dvojici s vínom a sviečkami ako vystrihnuté zo zasnených filmov z prostredia nemeckého vidieku. Zvyšok rodiny ale moje nadšenie až tak nezdieľal. Najmä maminka videla ako sa všetci úchyláci, vrahovia a devianti na tie dva týždne presťahujú do bratovej dediny a budú sa obšmietať zásadne okolo jeho domu. Ja som si to ale nevšímala a v duchu som sa modlila aby si to brácho nerozmyslel. Alebo aby nezasiahla vôľa božia. Horúčkovito som si v duchu spisovala zoznam vecí, ktoré tam nevyhnutne budem potrebovať k prežitiu. Dva dni pred odchodom som si zbalila všetky veci. Nakoniec z tých nevyhnutností boli dve slušne veľké tašky šiat a kozmetiky, batoh s knihami a taška s notebookom. Myslela som na všetko a opäť sa prejavil môj syndróm Mac Givera a zbalila som si naozaj aj kopu kravín. Až prišiel deň D - sobota. Večer som rodičom ešte na najbližšie štyri dni prísne zakázala akékoľvek návštevy a celá vysmiata som doslova skočila do auta. Po niekoľkých minútach som sa aj s objemnou batožinou vylodila v bratovej predsieni. Švagrininu otázku, či sa k nim sťahujem natrvalo, som preskákala v stave absolútneho šťastia. Večer boli veľké plány a padali slovné spojenia ako uvítací večierok, čerešňovica a noc je dlhá. U brata vládol chaos ako v každom dome, kde sú dve deti. Navyše keď je jedno z nich nadpriemerne inteligentné a hyperaktívne ako moja malá neter, poriadok sa udržať absolútne nedá. Cestovná horúčka ovládla najviac práve jej malú múdru hlavičku a vždy s odstupom hodiny sa prišla opýtať, kedy konečne pôjdu k tomu moru. Naše odpovede typu „už skoro“, alebo „zajtra večer“, či „ešte sa musíme raz vyspinkať, pobaliť a potom pôjdeme“ ale po pár opakovaniach pre ňu stratili na hodnovernosti. Táto naša malá čertica prežívala práve prvú pubertu a tak sa u nej striedali stavy, kedy bola ako med so stavmi, kedy sme z nej boli na pokraji nervového zrútenia. V ten večer si vybrala náladu z druhého výkladu a tak nás neustále provokovala, vytáčala a robila všetko naopak ako sme jej povedali. Výsledkom bolo, že bola permanentne posielaná do kúta a vyhrážali sme sa jej varechou. Jej sa to ale evidentne náramne páčilo a mala z toho ohromnú radosť. Inak si jej výbuchy smiechu v tom kúte neviem vysvetliť. Dokonca ju upodozrievam, že ten kút na ňu pôsobil nejako inšpirujúco a vždy tam prišla na nový spôsob ako naše nervy napnúť ešte o ďalší centimeter. A tak, keď večer s revom konečne zaspala, v dome zostalo tak čudne ticho. Malý synovec bol jej presný opak. Zlaté tichučké dieťa, ktoré sa snáď v jednom kuse usmievalo. Treštil tie malé očičká na svet a začínal si bľabotať prvé slová, ktoré sme s otvorenými ústami zakaždým hltali. To, že zaspal on sme pomaly ani neregistrovali. S bratom a švagrinou sme sa zvalili uťahaní v obývačke na gauč a pozerali nemožný film s prívlastkom akčný. Z našich veľkých plánov ale zostali len slová a tak sme sa po pol hodine všetci traja zosypali do svojich postelí.

Monika Blašková

Monika Blašková

Bloger 
  • Počet článkov:  20
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Tí, čo ma poznajú vedia. Tí, pre ktorých som neznáma čítajte... Občas sa stane, že mi uletí nejaký preklep, tak mi to dúfam prepáčite. Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu