Vezmem Maxa von a spolu šuchceme labky a nohy popod opadnuté lístie. V diaľke pomedzi steblá suchej trávy vykúkajú hlavičky hríbov. Občas sa popri lesnej cestičke objaví šípkový ker a červené plody sa sklonia ku mne. Slnko vnímam teraz viac ako v lete. Hreje mi chrbát, zohrieva skrehnuté prsty. Vonia. Slnko na jeseň vonia najkrajšie. A tak sa nadýchnem. Zhlboka. A nielen raz. Pozeráme na seba cez koruny stromov a usmievame sa na seba. Dve zubadlá. Skontrolujem displej mobilu no žiaden neprijatý hovor ani smska. Len tak skúsim prezvoniť Lindušku. V pozadí počujem Kubov hlas a obaja sa začnú smiať. Smutnú dušu mi pohladia ich hlasy. Usmejem sa len tak pre seba. Chvíľku sa rozprávame viac o ničom ako o niečom. Potom opäť kráčame s Maxom osamote. Prsty by najradšej vytočili jeho číslo, no urazená hrdosť ich zastaví. Snažím sa ho dostať preč z myšlienok. Napadne ma, že na to by som potrebovala lesom chodiť aspoň deň. No zistenie, že toľko času nemám ma zarmúti. Uchmatnem si teda aspoň týchto pár minút. Maxo sa už pomaly spamätáva z mesačnej vynútenej absencie prechádzok a nevláči ma kade tade v nadšení, že je opäť vonku.
Myšlienky mi z našej jesene uletia späť do Egyptu a už som pod vodou na reefe. Zdravím nemov, korytnačky a ostatných obyvateľov koralových útesov. Znovu k lodi pripláva manta a ja nevnímajúc nikoho a nič skáčem do zodiacu a následne do vody. Pred sebou vidím to nádherné stvorenie ako elegantne plachtí tesne pod hladinou. Telo sa mi chveje nekonečným šťastím a z hrdla sa driapu výkriky radosti zo splneného sna. Keď je už príliš hlboko ešte jej posledný raz zakývam a plávam k lodi. Nohy sa mi trasú, hlas sa chveje, úsmev mi trhá tvár. Zalieva ma dokonalé šťastie. Delfíny skáču popri lodi, sledujem západy slnka na šírom mori, vychutnávam tropické horúčavy, pokožka chytá snedý odtieň. Sny sa plnia každý deň. Je to ako v rozprávkovej krajine. Nadšene tancujem pri dugongovi, ktorý si spokojne chrúme trsy podmorskej trávy. Naberiem odvahu a priblížim sa tak blízko ako sa len dá. Hodí po mne nežným očkom a naozaj sa usmeje. Pozeráme na seba. Zrazu sa ťarbavo odrazí od dna a pláva k hladine nadýchnuť sa. Sledujem otca ako za ním šprintuje aj s kamerou v snahe urobiť čo najlepší záber. Už dlho som ho nevidela takého šťastného. Teraz sa splnil sen jemu. Expedícia splnených snov.
Zakopnem o kameň a myšlienky sa rozpustia v jesennom vzduchu. Vraciam sa späť na zem. Usmejem sa len tak do diaľky. Duša sa upokojila. No mojej dlani aj tak chýba tá druhá dlaň.