Pôvodne som z rôznych dôvodov na tú oslavu ani ísť nechcela. Až na mieste činu, v poľovníckom prostredí malej reštaurácie, som zmenila názor. Zámer starých rodičov, aby sa konala oslava neokrúhlich narodenín v priestoroch reštaurácie sa mi zdal prinajmenšom prehnane pompézny. Ale pri pohľade na menovky na stole mi to došlo. Neoslavovali sme narodeniny ale 50. výročie ich sobáša. Neskutočné, však? Viete si predstaviť, že budete mať toľko šťastia a s milovaným človekom prežijete 50 rokov? Sen je to, áno aj môj veľký sen! Žiť s niekým naozaj v dobrom aj v zlom, preskákať spolu krízy aj eufórie šťastia, držať jeden druhého nad vodou. Zobúdzať sa celých 50 rokov vedľa milovaného! Babka aj po tých rokoch, a boh vie, že mnohé neboli ľahké, vyrezala šťastná a dokonca som mala pocit, že pri pohľade na dedka jej iskrili oči. Aj dedko sa skvele bavil, o čom svedčilo aj jeho lapanie po dychu po záchvatoch smiechu. Boli skutočne rozkošní. Miestami som sa až hanbila, že som s nimi nechcela túto chvíľu prežiť. Babka sa nám priznala, že nikdy neverila, že sa tejto krásnej chvíle dožije. Vraj sa na to tešila celý tento rok. To ma dostalo už úplne. Po výdatnom neskoršom obede sa roztrhlo vrece s historkami z čias nie tak minulých. Salvy smiechu sa niesli miestnosťou, spomienky leteli hlavami všetkých, pery sa ohýbali pod ťarchou úsmevov.
Nakoniec sa oslava pekne vydarila. Po dlhej dobe to bola chvíľa, kedy som sa cítila fajn. Dokonca som cítila pokoj pri srdci. Vystrašená týmto krásnym pocitom som nasávala každú minútu opojenia. Pozorovala som tváre príbuzných. Na takýchto stretnutiach to robím často, ani neviem prečo. Po tom, čo sme sa zdvihli na odchod, sme sa piati dospelí a jeden malý človiečik natlačili do malinkej fábie. Boli sme tam naukladaní ako sardinky, no smiech nás neopúšťal. Otec neustále ochkal koľko toho zjedol a ako mu je zle a s maminou si vymieňali úsmevne uštipačné poznámočky, ktoré nám ostatným boli skvelou zábavkou. A medzi jedným z tých podpichnutí vypustil aj tú milú vetičku: "A čo mám vypnúť život?" So švagrinou sme sa jej hneď chytili a mňa napadlo aký skvelý výrok je to a že ho pošlem ďalej do sveta prostredníctvom blogu.
Teraz už sedím doma. Vedľa v obývačke sa rodičia naťahujú, či budú cez reklamu pozerať futbal alebo čosi iné. Nakoniec zistia, že reklamy frčia aj na ostatných kanáloch a tak im iné nezostáva. V dome je ticho, ktoré prerušuje len zvuk televízie a moje ťukanie do klávesnice. Aj Max už spí. A v mojej duši vládne tichý pokoj, po ktorom som tak dlho túžila.