Tí, čo ma trocha poznajú vedia, že radšej ako lodičky nosím vibramy. No sú chvíle, keď mám nejakú nedefinovateľnú potrebu očariť niekoho. Je to samopaš, či len taký výmysel môjho tela? Neviem. Sú to chvíle, keď pred zrkadlom trávim viac ako bežných 15 minút. Mám nutkanie každý vlas, čo nepasuje do mojej kompozície, nejak utlačiť na miesto, kde ho chcem mať. Make-up nanášam po milimetroch na pokožku. Hľadám dokonalosť, ktorá nikde vo svete neexistuje. Usmievam sa viac ako obyčajne. Nájde ma odvaha a dlho hľadím priamo do duší blízkych a očí neznámych.
Rozprávku o popoluške som videla snáď päťdesiatkrát. A nebudem asi jediná, čo snívala o tom, že rovnako ako Libuše Šafránková vkročím do sály a očarím mladého princa. Dnes som mala niečo podobné v pláne. Len s tým rozdielom, že som nečakala mladého princa. Keďže som už torchu väčšia, viem že princovia sú len v rozprávkach. A tak som chcela byť aspoň na chvíľu krásne krásna. Vo vzdušných šatách lososovej farby by som vplávala do sály. Zvlenené vlasy by nezbedne skĺzli na ramená zakryté štólou. Oči zahalené prenikavými farbami líčidiel by hľadali aspoň jedinú známu tvár. Črievičky by vyklepávali do podlahy neznámu melódiu. Zazneli by prvé tóny viedenského valčíka. oN by pristúpil ku mne so žiadosťou o tanec. Nie, oN nie je princ. oN je teN, čo mi vraví, že viedenský valčík je ako tanec motýľov. Je to teN, čo nad mojou zronenou hlavou rozprestrel ochranné krídla. oN je priateľ. A tak zaujmeme základný postoj a meníme sa na motýľov.
Tak nejak to dnes malo byť. No som doma v teplákoch s bledou tvárou. Mysľou úple inde. Brat mi dáva rady do života, ktoré však ocením až keď si to preskáčem. Aspoň on si to myslí. Netuší. Nervózne reaguje na moje články na blogu. Ja však viem. Chce ma len chrániť, chce aby som bola šťastná. Je to môj veľký brat a ja budem pre neho vždy len malá Monika. Sedíme spolu pri pohári červeného vína a rozprávame sa. Občas sa na seba zamračíme nad vzájomným nepochopením. Síce sú naše rozhovory niekedy o Ferdovi, no práve tie mám najradšej. Smejeme sa nielen perami ale aj očami. To je smiech, ktorý mám najradšej. Tento smiech má pre mňa zmysel. Môže byť zmyslom života smiech?
Večer mal vyzerať inak. No ja si pustím zabudnutý album, usadím sa do kresla a počúvam: "...preteká, jak rieka pomalá, v neprestajnom ubúdaní, prelieva sa čas detských snov, otvorenými prstami dlaní,..."
9. nov 2007 o 20:58
Páči sa: 0x
Prečítané: 948x
Predstavy a realita piatkového večera
Predstava bola jednoduchá. Krásne krásna. Ja sa šibnutím čarovného prútika premením z popolušky na princeznú. No ako sa u nás vraví - aj tak bolo všetko inak.
Písmo:
A-
|
A+
Diskusia
(3)