Nespím už len ja. Opäť ja. Oči na protest srdca zostávajú otvorené a tak sadám k počítaču a potichu udieram do klávesnice. Pod prstami vznikajú nové vety. Nový svet. Nový príbeh. Utiekam sa do sveta písania.
O čom to bude dnes? Opýtam sa sama pre seba, no v tichu nenachádzam odpoveď. Zo záhrady ku mne dolieha nespokojný štekot môjho štvornohého priateľa. Vie, že som hore a akoby mi chcel odpovedať na moju otázku. Väčšinou šteká v nesprávnu dobu - keď ráno zaspávam, keď sa márne sústredím na skriptá. Nehnevám sa však na neho. Poviem si, že aj on musí občas niečo vybafnúť, vyjadriť svoj názor. Posťažuje sa na to, že má zase tie isté kekse, alebo že som s ním nestihla ísť večer na prechádzku. Čo vlastne trápi Maxa?
Najvernejší priateľ človek vie o mne veľa. Rozumieme si aj bez prekladateľa, aj bez slov. A keby niečo, tak jednoducho štekne, potiahne ma kam chce ísť alebo na mňa zagúľa tými obrovskými čiernymi očami. Je zvláštne ako vie pes vyjadriť smútok, ale aj to ako vie súcitiť. Zo záhrady sa opäť ozval jeho štekot. Je však iný. Podráždený. Už ho poznám, niečo sa deje. Otváram dvere na terasu a v tme hľadám dôvody. Podídem k jeho voliere. Max na mňa prekvapene pozrie, nechápe prečo som prišla. Nečakal to. Cez veľké oká pletiva mi podstrkuje packu. Vezmem mu je do dlane a hladím ho po ňufáku. Usmievam sa nad týmto jeho jednoduchým gestom. "No čo, čo sa deje, čo nespíš?" spýtam sa ho a on na mňa pozrie akoby sa ma chcel spýtať to isté. Zahanbene sklopím zrak a už som duchom preč. Myšlienky mi uletia k spomienkam. Tentokrát k tým "pekným". Usmievam sa do blba a po líci mi nevedomky steká slza. Maxo mi oblizuje ruku a ja sa vraciam do reality. Usmievam sa, plačem. Vlak spomienok už odišiel z nástupišťa mojej mysle a tak pohladím Maxovi labku. "Už choď spať a kľud." poviem mu a zodvihnem sa na odchod. Ako sa otočím štekne po mne. Moje ústa vystrúhajú ten svoj neforemný úškrn a tak mu vravím: " Dobre aj ja pôjdem, sľubujem."
Zamknem dvere na terase a nasmerujem si to do mojej izby. Otvorím okno a načúvam tichu noci. Z diaľky počujem, ako si Max mrmle čosi zo sna. Líham si do prázdnej postele a zatváram unavené oči. Únava premôže protestujúce srdce a tak vychutnávam spánok. Veď ktovie, kedy opäť príde vlak spomienok.